Najskôr mlčíš a potom to ticho ľutuješ, pretože si opäť ukázala,že nie si. Nepovedať vlastné myšlienky nahlas je ako žiť medzi ľuďmi a nedať im vedieť,že dýchaš ten istý vzduch a premýšľaš ako ten, čo práve zdvihol ruku a povedal svoj názor, možno vlastný a možno len pretlmočil myšlienku, ktorú niekde prečítal. Avšak to nikto netuší a nikoho to ani nezaujíma, pretože to v danej chvíli nie je vôbec podstatné. Dôležité je, že otvoril ústa a slová plynuli jedno za druhým a tvorili logický celok. A ty si iba sedela, dívala sa, mlčala a azda načúvala niečomu, čo sa ti preháňalo mysľou pred pár sekundami. No niekto ťa predbehol, pretože nemal strach a v tom ste vy dvaja odlišní. Zatiaľ, čo on má zdravé sebavedomie a nezaoberá sa myšlienkou, čo ak to, čo poviem nie je správne, čo by znamenalo, že sa pred všetkými zosmiešnim, ty máš hlavu zahalenú v závoji ticha.
Snívaš o svete plnom možností, no keď nejaká príde,tak ju necháš plynúť. Rada počúvaš, no ešte radšej mlčíš. Vždy si obdivovala tých, čo vedeli rozprávať aj o veciach, ktoré im boli na kilometre vzdialené, no mali dar reči. Čím to je, že sa bojiš vysloviť i to, čo poznáš? Kde sa stala chyba?..
Oberáš sa o najvyššie miesto na piedestáli, ktoré by ti mohlo patriť......